Svedectvá


Na tejto stránke by sme vám chceli priniesť svedectvá dievčat, ktoré sa rozhodli si nechať svoje dieťa. Pre zobrazenie kliknite na niektoré z nich:

Nikdy nezmizla zo srdca svojej matky, nikdy nezmizla zo srdca svojho otca

Mám jedného súrodenca – staršieho brata, ktorého ľúbim z celej duše. Od detstva mi ale chýbala aj sestra. Toto chýbanie som však neprežívala len ako akúsi abstraktnú túžbu po sestre. Sestra, ktorú som nikdy nemala mi chýbala ako niekto reálny, ako keď sa vám cnie po niekom, koho máte, koho poznáte. Ako dieťa som tomu nerozumela a dlhé roky som si to vysvetľovala iba ako prehnanú túžbu – veď každé dievča by rado malo sestru. Až kým som sa nedozvedela, že moja mamina podstúpila potrat. A zrazu to všetko zapadlo do seba...po celé tie roky mi chýbal nie niekto abstraktný, ale niekto, kto tu naozaj mal byť. Videla som, že mamina veľmi trpí pre toto svoje rozhodnutie, hoci sa stalo už tak dávno. Pýtala som sa jej či dala tomu dieťaťu meno. Iba smutne poznamenala, že nevie, či to bol chlapec alebo dievča, a tak nevie, aké meno by mu mala dať. Povedala som jej, aby vybrala podľa toho, čo cíti, a ona mi po chvíľočke ticha odvetila: ,,Beátka.“

Mám mladšiu sestru. Nie zhluk buniek či biologický odpad. Je to moja sestra! Jediné čo mňa delilo od smrti a ju od života bolo poradie. Druhé dieťa bolo ešte chcené, tretie už nie. Nenarodila sa, ale nedá sa vymazať akoby nikdy nebola. Nikdy nezmizla zo srdca svojej matky, ktorá si to dodnes vyčíta, nikdy nezmizla zo srdca svojho otca, ktorý to dodnes ťažko nesie, a nikdy nezmizne ani zo srdca svojej sestry, ktorej vždy chýbala, chýba, no ktorá v nádeji očakáva stretnutie s ňou vo večnosti...
Dominika, 22r.

Aj lekári sa mi vysmiali či sa chcem zabiť s ďalším dieťaťom

„Zobrala som si muža, ktorého nemilujem, dnes je už chronický alkoholik. Mám s ním 4 deti a ťažko je niekedy nakúpiť tak aby sme sa najedli a poplatili účty. Chcem sa rozviesť, nie prezerať akcie v letákoch na potraviny. Nie donekonečna skrývať svoju túžbu po pochopení. Čo mám však robiť?!
... Znova ustúpim. No teraz ma už poslal na potrat. A nie len on, ale aj lekári, vysmiali sa mi či sa chcem zabiť s ďalším dieťaťom“

Toto bolo prežívanie mojej mamy no ona si piate dieťa nechala. A zachránilo to našu rodinu. Zodpovednosť pri výchove najmladšieho zmenilo nie len mňa ,ale vrátilo to iskru do očí mojej mamy, a celej rodiny. Pre úsmev toho malého dieťaťa by som sa vrátila pár rokov dozadu, ešte raz cítiť jeho vôňu. Ešte raz vidieť ako na bábo pozerajú moji bratia, ktorí doposiaľ poznali robotu a varechu ..
Možno si poviete iskričky v očiach a reálne financie na prežitie je niečo iné. Áno je. No čo je pravda dnes, zajtra už nemusí byť. Otec si našiel časom prácu v zahraničí. My , staršie decká, sme tiež už menej závislí na rodičoch. Kúpili sme si auto, boli už dva krát na dovolenke.
Aké by to bolo, keby sa mama rozhodla inak...Videla som ju viac krát naozaj zúfalú. Myslíte si, že potrat by jej pomohol? Alebo konečne vytúžené peniaze, ktorým by mohla zaplatiť rozvodové konanie?
To malé dieťa, to ono dalo lásku do našej rodiny. Dalo tam niečo, čo aj keby prišli časom peniaze, chýbalo by. Lebo by chýbalo ono. Ale aj dnešný obraz našej rodiny. Dnes sme už dospelí, máme dve autá, chodíme po svete. . A práve do najmenšie je teraz najviac pri našich doma a dáva im najviac silu a chuť kráčaj ďalej.
Keď chýbajú peniaze, ja sama sa pokúsim zohnať ich, lebo toto nie je dôvod pre potrat, zničí to nie len jeden život ,ale ochudobní to celú rodinu i našu spoločnosť.
ďakujem za možnosť napísať, že ĎAKUJEM mojej mame, že mám dala možnosť poznať svoju najmladšiu sestru ktorú milujem.

Keď som otehotnela, bolo to 12 dní pred mojou 15-tkou

Keď som otehotnela, bolo to 12 dní pred mojou 15-tkou. Priateľ ma opustil ešte vtedy, keď som nevedela, že som tehotná. Keď som to zistila, bola som už v druhom mesiaci tehotenstva. Každý z mojej rodiny ma posielal na potrat, jeden celý mesiac do mňa hučali aby som na to šla – lenže mne bolo jedno, čo vravia. Spravila som chybu a následky musím znášať. Dieťa za to nemôže, že ja som si nedala pozor. Celé tehotenstvo som sa na ňu tešila a teraz som hrdá mamička, ktorá má 6 mesačnú dcérku a nikdy nebudem ľutovať, že som nešla na potrat.

Veronika , 16 r.

Som rada, že malú mám

Po otehotnení som si dieťatko nechala preto, lebo som nechcela ísť na potrat. Bola som síce nútená ísť, ale nešla som, lebo som si dieťatko chcela nechať. Teraz som rada, že malú mám. Bolo by mi ľúto keby som o ňu prišla.

Nikola,  17 r.

Do začiatku semestra mi zostával asi mesiac..

Vydávala som sa po bakalárskych štátniciach a bábätkom sme sa plánovali začať zaoberať po skončení VŠ. Mali sme na pláne začať sa oňho pokúšať po inžinierskych štátniciach, no postupne sme začali uvažovať, že začneme už skôr, počas posledného semestra. Keď sme si na Silvestra pripíjali so šampanským, s radosťou sme si hovorili, že nás čaká rok, v ktorom sa začneme pokúšať o bábätko. Vtedy som ešte nevedela, že už som v tej dobe bola dva týždne tehotná.

Keď sa mi začiatkom januára zjavili dve čiarky na tehotenskom teste, mali sme obrovskú radosť, aj keď to prišlo skôr ako sme plánovali. Odhadovaný termín narodenia dieťatka – v septembri – presne zapadal do mojich študijných plánov. Posledný semester zvládnem ľavou-zadnou, v júni štátnice, v septembri  bábätko a aspoň mi odpadne starosť s hľadaním práce. Tešila som sa, ako nám to všetko perfektne vychádza. S jednou vecou som však nepočítala – s tým, že ma čakajú dlhé týždne neutíchajúceho a vyčerpávajúceho vracania.

Týždeň po tom, čo som sa dozvedela o svojom tehotenstve, som začala intenzívne vracať. Každý deň som prevracala celé doobedie, záchodovú misu som objímala priemerne tak 6 krát denne a takmer permanentne mi bolo zle. Jediným šťastím bolo, že bol práve január a ja som mala všetky skúšky zo zimného semestra hotové. Nemusela som teda nikam chodiť a potichu som trpela doma. Za prvé tri týždne som schudla 5 kíl a bola som fyzicky aj psychicky vyčerpaná.

Do začiatku semestra mi zostával asi mesiac a mne v hlave vírila jediná otázka: ako v takomto stave zvládnem odchodiť posledný semester a napísať diplomovku? V škole sme vždy mávali hodiny hlavne ráno a doobeda a ja som v tejto dobe nezvládala doobeda nič iné, len presúvať sa medzi posteľou a záchodom. Čakali ma ešte štyri predmety a ja som sa modlila, aby sme povinné cvičenia mávali až v poobedných hodinách. Keď som potom s malým srdiečkom otvárala rozvrh na letný semester, neskutočne mi odľahlo. Všetky cvičenia som mala poobede a na doobedie pripadli len prednášky.

Keď som začala chodiť do školy, bola som v 10. týždni tehotenstva. Nevoľnosti ma prenasledovali aj na poobedných cvičeniach, no diskomfort vracania na školských záchodoch som si našťastie vyskúšala len raz. Do školy som to mala autobusom len 15 minút, tak som našťastie nikdy nemusela použiť mikroténové sáčky, ktoré som mala pre istotu napchané vo vreckách všetkých nohavíc a vo všetkých kabelkách. Ako semester postupoval, vracanie postupne ustávalo a ja som začala byť schopná navštevovať aj doobedné prednášky. Napriek tomu mi však zostalo každodenné vracanie tesne po zobudení, ktoré sa so mnou vlieklo až do 8. mesiaca, a nevoľnosti ma takisto neprestali prepadávať. No napriek všetkým týmto ťažkostiam som sa zo svojho tehotenstva veľmi tešila.

Spočiatku som sa trochu obávala toho, ako prijmú moje tehotenstvo najmä učitelia, keďže som si myslela, že svoje rastúce bruško neutajím. Neviem či to bolo tým, že som na začiatku tehotenstva tak schudla, alebo niečím iným, ale semester som ukončila s len o trochu väčším bruškom, než s akým som ho začala. Ak si aj učitelia niečo všimli, nemali ani jednu jedinú pripomienku. S tehotenstvom som sa priznala len školiteľovi diplomovky a jeho kolegovi, ktorý mi s ňou pomáhal, a na moje veľké prekvapenie mi aj napriek tomu ponúkli brigádu na leto. Veľkou podporou mi tiež boli spolužiačky, ktoré mali zo správy o bábätku veľkú radosť a pravidelne odo mňa pýtali novinky a fotky z ultrazvuku.

A tak som zvládla posledné zápočty, posledné skúšky a čakalo ma učenie na štátnice. Ako som spomínala, ešte stále som trpela nevoľnosťami, takže som pri učení nefungovala na plný výkon, no snažila som sa ako sa len dalo. Odmenou mi bola šťastná ruka na štátniciach, na ktoré som už prišla s viditeľným bruškom a členovia komisie nedali na sebe znať žiadne prekvapenie. Až keď som dokončila svoju odpoveď, jedna členka komisie cez prestávku prišla vyzvedať kedy mám termín. A keď som si o necelý mesiac po štátniciach na promóciách hrdo preberala červený diplom, profesorka mi ho odovzdala so slovami: „Gratulujem vám obom.“.

Tehotenstvo ma naučilo mnohé veci, ale asi najdôležitejším poznatkom bolo, že Pán Boh vie najlepšie, čo je pre nás dobré a že nikto nie je lepší plánovač. Keby som otehotnela tak ako sme plánovali my, teda počas posledného semestra, to obdobie vracania by ma zastihlo práve v tej dobe, keď som sa najviac potrebovala sústrediť na učenie na štátnice a pravdepodobne by som bola nútená preložiť si ich na budúci rok. A tak si teraz môžem užívať pocit, že som nezískala len titul „Ing.“, ale že sa hrdo môžem nazývať „Ing. budúca mama“.

Mária, 24 r.

Termín pôrodu pár dní pred štátnicami.

Bola som na konci tretieho ročníka na vysokej škole, keď sme sa s priateľom rozhodli vziať. Mali sme sa veľmi radi a ani jeden z nás si nevedel predstaviť budúcnosť bez toho druhého. Snívala som o tom, že s ním raz budem mať deti a budeme krásna šťastná rodinka. Popri tom som si uvedomovala, že najprv by som mala dokončiť školu. Keďže manžel bol odo mňa o päť rokov starší a pracoval, mohli sme sa osamostatniť.

Približne rok po svadbe mi gynekológ oznámil, že s otehotnením budem mať problém. Vravel, že ak by sa nám po dobu jedného roka nepodarilo počať bábätko, podstúpila by som liečbu. S manželom sme sa preto rozhodli, že plánovanie dieťatka nebudeme ďalej odkladať. Do ukončenia môjho štúdia zostával necelý rok.

Na naše veľké prekvapenie sme sa o mesiac dozvedeli radostnú správu. Ani doktor nechcel veriť tomu, že som . Keď mi oznámil termín pôrodu, zamrzol mi úsmev na tvári. Bolo to pár dní pred štátnicami.

Odrazu som sa prestala tešiť. Prehrávala som si, čo všetko musím spraviť- napísať diplomovú prácu, urobiť k nej výskum, spraviť skúšky z pár posledných predmetov, pripraviť sa na štátnice... Pre vysokoškoláka je posledný ročník náročný aj bez bábätka.

Na začiatku tehotenstva som potrebovala viacej oddychovať. Písanie diplomovky mi zabralo viacej času ako som chcela. K tomu sa objavili určité komplikácie v mojom zdravotnom stave a nebola som schopná zrealizovať výskumnú časť v celom zábere, ako som dostala v zadaní. Rozhodla som sa to konzultovať s vedúcim mojej práce. Školiteľ bol veľmi ústretový a ochotne znížil počet úloh, ktoré som mala riešiť.

Aj iní vyučujúci pozitívne vnímali moju situáciu a snažili sa mi vyjsť v ústrety. Nanešťastie, stretla som sa nielen s pozitívnym prístupom. Avšak snažila som sa nevšímať si neochotu vyučujúcich, ktorí mi nechceli ospravedlniť žiadnu absenciu navyše. Bolo to ťažké najmä ku koncu tehotenstva, keď som musela dochádzať každý deň hodinu a pol do školy (bývala som mimo mesta).

Cestovanie do školy bolo pre mňa nočnou morou. Cesta vlakom trvala niečo vyše hodinu. Naozaj iba zriedka sa vo vlaku našiel človek, ktorý bol ochotný uvoľniť miesto tehotnej žene. Ak sa taký niekto našiel, bol to dôchodca s barlou, ktorý mal úctu k žene hlboko vrytú do duše. Mladí ľudia zvyčajne odvrátili pohľad do okna, alebo zatvorili predo mnou oči.

Všetko som sa snažila prežívať v pokoji a bez stresu. Nechcela som ublížiť svojmu dieťatku. Ono za nič nemohlo.

Bábätko prišlo na svet o týždeň skôr. V momente ako som ho uvidela, som sa do neho zaľúbila. Prežívala som neopísateľný pocit radosti, keď som ho držala v náručí. Jeho malé krehké telíčko...oči, ktoré hľadeli na mňa...drobné prstíky, ktoré sa omotali okolo môjho prsta a nechceli ma pustiť. Nedokážem slovami opísať, aké emócie hrali v mojom vnútri.

Po príchode z pôrodnice zostávali dva týždne do štátnic. Malinká dosť času prespinkala, a tak som sa niečo stihla ešte naučiť. Cez víkendy mi prišla pomôcť mamina - navarila, upiekla a upratala. Manžel mal prvý týždeň dovolenku a keď malá nespala, venoval sa jej, aby som mala viac času na štúdium.

Štátnice som úspešne zvládla a teraz sa na 100% môžem venovať mojej dcérke. Som naozaj veľmi vďačná za ňu. Je to najväčší dar, aký som mohla dostať.

Katka

Myslím na najhoršie rozhodnutie v mojom živote

Na potrat som šla kvôli nátlaku mojej mamy a starého otca. Mala som už 3 deti a moja rodina si myslela, že nepotrebujem a ani sa nedokážem postarať o ďalšie dieťa.

Zaplatil to môj starý otec. Mama ma vzala na kliniku v St. Louis. Cítila som sa ako „ďalšie číslo“. Sestričky a personál bol bez emócii, rovnako ako ja, kým som neuvidela ultrazvuk. Bola som v izbe sama a trpko som sa rozplakala. Sestričke som klamala keď sa ma spýtala či je potrat moje rozhodnutie.

Šla som na sál a ľahla som si. Sestrička ma držala za ruku. Pamätám si nesmiernu bolesť a slzy tečúce dolu mojou tvárou. Nezabralo to viac ako 10 minút. Potom ma preložili na inú izbu. Dostala som hormonálnu injekciu, nejaké krekry a vodu. Odišla som s mamou. Späť domov to bola tichá jazda. Moje telo bolo slabé a moje srdce prázdne. O pár hodín neskôr som kričala v bolestiach, ležala som na zemi a plakala.

Tieto pocity som potláčala veľa rokov. Keď som začala premýšľať o mojom dieťati, vždy som sa snažila presmerovať myšlienky na niečo iné. Ale nedokážem to už viac robiť. Som nešťastná a myslím na to najhoršie rozhodnutie v mojom živote. Často premýšľam: ,,Ako môže niekto vôbec urobiť niečo také?!“ a, hľa, tu som - ten niekto. Často sa pýtam: Bol by to chlapec či dievča? Aké meno by som mu/jej dala? Aký by bol môj život keby som sa postavila za to, čo som chcela ja? Ľutujú to vôbec moja mama a starý otec? Premýšľajú nad tým? Bolí ich to tak ako mňa?

Nemôžem pokračovať v živote plnom bolesti a smútku. A preto som sa rozhodla nemlčať viac o tom!

Kristina, Missouri, USA (Zdroj: http://www.silentnomoreawareness.org/testimonies/testimony.aspx?ID=3587)